V srdci Európy, kde si hory šepkajú dobrodružné príbehy, sa objavuje Europe Trail Cup a spája ducha nadšencov trailového behu v Poľsku, na Slovensku, v Slovinsku, Taliansku, Bosne, Srbsku a Macedónsku.
Europe Trail Cup, ktorý sa zrodil zo spoločnej lásky k neskrotnej kráse rozmanitej krajiny Európy, je viac než len séria podujatí; je to cesta, ktorá spája nadšencov trailov v zmesi kultúr, kamarátstva a súťaženia.
Každý pretek v našom seriáli vykresľuje jedinečný obraz, od majestátnych štítov Pienin, Julských Álp, Malej Fatry a Dolomitov až po slnkom zaliate trasy na Balkáne.
Zaviažte si šnúrky, prijmite výzvu a dobrodružstvo môže začať!
Aj v sezóne 2024 budú ultra trasy Big Bear’s Ultra súčasťou Slovenskej ultratrailovej ligy, opäť ako predposledné podujatie v kalendári. Novinkou v kalendári bude aprílový Ultra Kras 55.
Kalendár Slovenskej ultratrailovej ligy na rok 2024
Nie je zrejme bežca, ktorý by si neprešiel nepríjemnou bolesťou počas športovej aktivity. Či už sa jednalo o natiahnutie svalu, alebo začínajúci zápal, práve vtedy väčšina z nás siahla po známom „vitamíne I“, teda Ibuprofene alebo Ibalgine. Je predsa logické, že pokiaľ nás bolia svaly/kĺby/šľachy, tak v nich zrejme vznikol zápal a pokiaľ si dáme liek proti bolesti, ktorý má navyše protizápalové účinky, nemôžeme tým nič pokaziť.
V prvom rade je potrebné uvedomiť si, že zápal nie je pre nás okamžite zlá vec, ktorú je nutné razom zastaviť podaním práve spomínaného lieku. Pri behu nám v svalstve prirodzene vznikajú mikrotrhliny v dôsledku sťahovania svalov. Mikrotrhliny automaticky stimulujú zápalovú reakciu, čím signalizujú telu, aby doručilo živiny potrebné k zahájeniu ozdravovacieho procesu. A práve tu vzniká „kameň úrazu“.
Viacero výskumov potvrdilo, že pri požití liekov Ibalgin alebo Ibuprofen počas športovej aktivity potláčajú proteínové väzby, ktoré sa vyskytujú vo svaloch po intenzívnom cvičení.
Čo to znamená?
Tým, že si vezmeme protizápalový liek, zabránime zápalu naštartovať ozdravovací proces v našom tele. Navyše, ak po požití lieku pokračujeme v športovej aktivite ďalej, zvyšujeme tým riziko dlhodobého poškodenia čriev a obličiek (toto sa týka najmä vytrvalostných športov).
Ako teda pristupovať k zraneniu? Dokončiť aktivitu za každú cenu? Alebo pristúpiť k zraneniu s pokorou a zvoliť cestu prirodzeného ozdravovacieho procesu v našom tele?
Za nás je to určite druhá možnosť. Odložte si lieky, až keď ich budete skutočne potrebovať. Dopriať telu prirodzený oddych a regeneráciu je pre nás tá najlepšia voľba. Pokiaľ hľadáte spôsob ako odvrátiť bolesť svalov, šliach alebo kĺbov po silnom zaťažení, zvoľte radšej prirodzené protizápalové anestetiká ako je kurkuma, bobuľové ovocie alebo zelený čaj.
Myslite na to, že ak budete chcieť najbližšie siahnuť po Ibalgine/Ibuprofene pred/počas alebo po náročnom fyzickom zaťažení, len aby ste sa zbavili neželanej bolesti, dobre si to rozmyslite. Nie len, že si touto dočasnou „náplasťou“ vôbec nepomôžete, naopak si tým svoju regeneráciu a výkon o to viac zhoršíte. Skúste radšej vynaložiť svoje úsilie na zdroj vzniku bolesti a zapracovať práve na ňom!
Big Bear’s Ultra nepodporuje používanie protizápalových liekov ako Ibalgin, Ibuporfen atď. počas ultra behov. Protizápalové lieky sú síce súčasťou lekárnčiek na kontrolných staniciach, ale v prípade nutnosti ich podania účasníkom majú dobrovoľníci inštrukcie stiahnuť účastníka z preteku a klasifikovať ho ako DNF.
Vždy ma fascinovali výhľady na hory a kopce Žiliny. Po návrate z Hong Kongu som začal znovu objavovať dávno zabudnuté cesty. Jedného dňa, keď som stál na vyhliadke s 360 výhľadmi na mesto, začal som uvažovať, či existuje spôsob, ako spojiť všetky okolité hory do jedného okruhu.
Hral som sa chvíľu s mapou až kým z toho nebol okruh. Niektoré úseky som poznal dobre, niektoré bolo potrebné preveriť. Niektoré som si mohol prebehnúť hneď, niektoré museli počkať, kým sa v horách roztopí sneh… Hrubá idea však bola na svete. A tak som oznámil dátum skúšobného behu. Koncom júla, uprostred horúceho leta, sa nás 17 zišlo v Budatíne na priateľskom behu, aby sme otestovali trasu budúceho preteku BBU100+ .
Po krátkom brífingu sme pár minút po 6-tej ráno vyrazili. Niekoľko sto metrov popri brehu Váhu a potom rýchlo do kopca na prvé stúpanie dňa – Dubeň. Všetci boli stále svieži a ukecaní, takže než sme sa nazdali mali sme prvých 300+ metrov prevýšenia za sebou. Tempo sa mi zdalo trochu prirýchle, ale vzduch bol ešte chladný a nohy svieže, nič nás nespomaľovalo 🙂 Rýchly zbeh, kúsok cesty a potom čakalo druhé stúpanie – na Straník. Je to len asi 200 m prevýšenia, ale slušne strmého. Taký kopček, ktorý si na 8. km nikto poriadne nevšimol, ale po 100 km by bol poriadne zabolel… Každopádne, boli sme len na 8 km, takže si to nikto poriadne nevšimol a prvé 2 stúpania sme mali za sebou.
Nasledoval pomerne ľahko behateľný úsek – kúsok cesta, kúsok chodník, niečo lesom, niečo cez polia, kúsok hore, kúsok dole. Užívali sme si. Aj keď už začínalo byť teplejšie…
Čoskoro sme mali za sebou 20 km a dorazili sme do prvej obce, do Lysice. Tu sme mali aj prvú “občerstvovačku” – miestny COOP. Rýchle drinky a šli sme ďalej, keďže ďalšia zastávka v obchode bola len o 5 km ďalej, v Belej. Len 5 km, ale bolo dobré sa opäť zastaviť na drink, pretože najväčšie stúpanie dňa začínalo hneď po. Tá nákupná zastávka v Belej trvala o dosť dlhšie ako sme dúfali vďaka dokonalému načasovanie zastávky – čas sobotnej nákupnej špičky …
Ale nakoniec sme sa z obchodu dostali a vyrazili späť na trasu. Za dedinou sme sa opäť pridali k ostatným, ktorí vynechali nákupy a ochladzovali sa pri rieke. Už začínalo byť naozaj horúco… A teplo bolo čoraz nepríjemnešie na lúkach, cez ktoré sme museli prebehnúť, kým sme sa dostali do ďalšej doliny. Tam už začínalo stúpanie.
Chodník dolinou šiel chvíľu popri potoku. Niekoľkokrát sme sa pri tom potoku zastavili, aby sme sa ochladili. Nadlho to bola posledná šanca sa nejak schladiť…
Samotné stúpanie, aj keď dlhé a miestami dosť strmé, išlo celkom dobre. Boli sme v lese, chránení pred priamym slnkom. Tu sme už boli celkom roztiahnutí po trati. Štyria boli dosť vpredu, za nimi bola naša partička 5-6 kusov, nie úplne spolu, ale na dohľad jeden druhému. Naša partia sa opäť zoskupila na križovatke chodníkov Sedlo na koni. Odtiaľ sme rýchlo prešli kúsok lesom a onedlho už sme boli na úzkom a nie príliš bežateľnom singletracku cez čučoriedkové polia. Čerstvé jedlo 🙂 Blížilo sa poludnie a bolo horúco, naozaj horúco… Cestou sme ešte našli prameň, ale vody v ňom veľa nebolo…
Našťastie sme už boli len asi 2-3 km od hornej stanice lanovky, kde čakala ďalšia “občerstvovacia stanica”. Tu sme stretli ďalších, čo bežali pred nami. Dali sme si na čas – trvalo chvíľu, kým nám v bufete načapovali všetky tie studené nápoje, ktoré sme naobjednávali. Slušne osviežení sme vyrazili na vrchol Veľkého Kriváňa, najvyššieho bodu Malej Fatry a najvyššieho bodu na trase.
Všetko bolo fajne dobré až po Malý Kriváň a ešte možno kúsok ďalej. No za Malým Kriváňom som už začal cítiť to teplo. Slnko pálilo, vzduch bol horúci a bolo dusno. Podmienky ako stvorené na nejakú letnú búrku… Tu prišla prvá mini kríza. Išlo sa mi ešte celkom dobre, ale už som začínal cítiť slabosť v nohách – ten pocit, ktorý som si pamätal z horúcich behov počas tropického leta v Hong Kongu. Na to zaberali len studené sladké kolovité nápoje a namočenie v potokoch… Ale hore na hrebeni Fatry nič také nebolo…
Kvalitne som si pretrpel technický skalnatý úsek medzi Priehybom a Suchým. Zbeh zo Suchého, aj keď stále technický, už bol lepší, najmä keď som vedel, že kúsok pod kopcom čaká Chata pod Suchým. A tam studené nápoje a jedlo…
Nápoje mi išli dobre, jedlo už veľmi nie. Z taniera na mňa čumela pekná lákavá žemľovka, ale do žalúdka som z nej natlačil ledva polovicu. V tej horúčave telo odmietalo jesť, fungovala len tekutá strava… Pivo, kofola, voda… Kým sme tu pauzovali prišiel prvý dážď dňa a trval celé 2-3 minúty… Mali sme asi 47 km za sebou, bol čas pokračovať v zbehu. Čakalo nás ešte cca 700 výškových metrov dolu strmým technickým terénom.
Prekvapivo som sa tu cítil skvele. Jeden dôvod – chladnejšie podmienky. Naľavo od nás prechádzala búrka. Soundtrack znel zlovestne, ale k nám dorazili len samé výhody – trochu mrholenia, trochu vánku a chladná polhodinka…
Než sme zbehli dolu, slnko opäť svietilo. Keď ma na rovnej prašnej ceste zasiahli slnečné lúče, mal som pocit, ako keby mi niekto opäť stlačil tlačidlo OFF… Ešte sme neboli ani v polovici trasy a hlavou mi prebehla prvý krát myšlienka vzdať to. Tá horúčava bola brutálna…
Čoskoro sme však boli v Nezbudskej Lúčke a moje myšlienky na koniec zmizli, keď sme sa našli lídra z úvodu behu, ktorý musel odstúpiť kvôli žalúdočným problémom. Ja som zatiaľ vlastne žiadne skutočné problémy nemal, teda okrem lenivosti spôsobenej teplom. Dúfal som, že prestávka v Strečne so studenými nápojmi z Bufetu pod hradom to spraví.
Tu nečakaný bonus – objavila sa moja sestra s taškou plnou pochutín. Nejaký sladký nápoj šiel do soft fľaše, plechovka Radlera do batohu. A Kofola, káva a trochu vody do žalúdka. Bol som pripravený pokračovať s ostatnými na ďalší monster výstup – Minčol cez Špicák. Tu sme si už vytvorili našu štvorčlennú skupinu – ja, Jaro, Peter a Zuzka – skupina, ktorá už zostala spolu po celý zvyšok trasy.
Výstup cez Špicák je naozaj chutný. Asi “najlepší” spôsob, ako ísť hore zo Strečna 🙂 a práve preto som ho zaradil na trasu 🙂 . Necítil som sa však vôbec zle. Teplo bolo preč, objavili sa nejaké oblaky, občas nás schladil nejaký vetrík. Výstup mi však pripadal oveľa dlhší, než som si ho pamätal. Čučoriedkové úseky boli nekonečné… Ale časom sme sa konečne vynorili pri kanóne z 2. svetovej vojny a onedlho sme mali na dohľad vrchol Minčolu. No, ale ako sme sa blížili k vrcholu, začuli sme naozaj hlasné zvuky hromu. Nová búrka bola z ničoho nič veľmi blízko a my sme boli úplne na vrchole… Nebol čas na obligátne vrcholové Minčol foto. Rýchlo sme pokračovali dole kopcom a ukryli sme sa v “jame” medzi Minčolom a Krížavou. Kým sme tu čakali než búrka prejde, stihli sme doraziť tie plechovky radlera, ktoré sme si niesli zo Strečna. Jaro skontroloval radar na svojom telefóne. Vyzeralo to fajn, búrky sa vzďaľovali, nič nové sa na nás nechystalo. Čas rýchlo sa pohnúť. Chceli sme prejsť zvyšok hrebeňa skôr, ako sa niekde objaví nejaká ďalšia búrka.
A celkom sa nám to darilo. Pred nami už nebolo na obzore nič čo by vyzeralo ako hrozba, išli sme rýchlo. Došli sme na križovatku pod Krížavou a odbočili doprava smerom na Turie. Už ostával len kúsok hrebeňa, na jeho konci malý hrbolček Skalka a potom z kopca dolu do lesa.
Ako sme sa blížili k vrcholu Skalky (potrebovali by sme možno 5, maximálne 10 minút, aby sme ho prebehli), upútala moju pozornosť tmavá, naozaj veľmi tmavá obloha naľavo od nás. Stále veľmi ďaleko od nás, ale veľmi veľmi tmavé. Preślo len niekoľko minút a tá tmavá obloha bola priamo nad nami.. A blesky začali praskať tiež priamo nad nami. Celkom elektrizujúca atmosféra… Rýchlo sme sa vzdali akýchkoľvek nádejí, že ešte prebehneme ten malý hrbolček, zbehli sme rýchlo z hrebeňa dolu a hľadali úkryt. Miesto, ktoré sme našli, vyzeralo dostatočne bezpečne. Netuším, koľko času sme tam strávili, možno 20-30 minút? Nemali sme tam žiadny dátový signál, takže sme ani nemohli skontrolovať radar. Jedinou možnosťou bolo počkať, kým prejde silný dážď a s ním snáď aj tá mohutná búrka.
Nakoniec to prešlo a mohli sme pokračovať. Za nami to vyzeralo ešte dosť škaredo. Ale pred nami sa obloha začínala vyjasňovať a lúče zapadajúceho slnka si prebíjali cestu cez rednúce mraky. Vyzeralo to, že dažde skončili a pred nami je celkom pekná letná noc. Ako rýchlo sa môžu veci zmeniť, doslova v priebehu niekoľkých minút…
Smerom na Turie toje dosť strmý a rýchly zošup, ale pekne bežateľný. Nohy fungovali, pretože ich hlavnému nepriateľovi, horúcemu slnku, už končila denná šichta. No kým sme dorazili do Turia a do miestnej krčmy ešte nás čakalo Čipčie. Kopec, ktorý som pri navrhovaní tejto trasy jednoducho nemohol vynechať 🙂 .
Je to krátke, ale veľmi strmé stúpanie, prevýšenie okolo 200 m. V tejto fáze sme mali v nohách cez 70km a asi 4000m výškových. Bolo ešte svetlo ale pod stromami už boli potrebné čelovky. Nohy boli ešte v pohode, ale trochu oddychu na lavičke hore mi prišilo vhod 🙂
Zbeh dolu do Turia bol rýchly. Je to asi 500 m na niečo viac ako 2,5 km, takže slušne strmé. Ale v Turí čakala ešte stále otvorená krčma 🙂
Prestávka v krčme bola o niečo dlhšia, ale toto bolo až takmer do konca posledné ešte otvorené miesto na doplnenie energie. Takže sme si dali nejaké pivká, nealko, nejaké slané maškrty. Doplnili sme vodu a vyrazili. Zostávalo záverečných cca 40km a asi 2000m prevýšenia.
Pár km po ceste a potom jeden zo špeciálov – brod cez rieku. Tentokrát bola v Rajčianke voda len po členky, ale aj to stačilo na mokré nohy. Aspoň, že bola príjemná teplota tej vody. A potom sme začali ďalšie stúpanie.
Asi vďaka všetkej tej sviežej energii po poslednej zastávke sa mi to stúpanie nezdalo nijako zvlášť ťažké. Cesta na vrchol mi ubehla rýchlo. Krátky výbeh na hrebeň, rýchla zastávka na vodu a osvieženie pri prameni.
Malé vzrušujúce intermezzo o niečo neskôr. Z ničoho nič sa objavili milióny nejakéj lietajúcej hávede, múch alebo mušiek, a začali útočiť na naše čelovky. Bolo to ako prebehnúť krupobitím, ale namiesto krúp mi do hlavy a tváre udierala tá lietajúca háveď. Niekoľko som ich aj prehltol… Pomohlo mi pár hltov sladkého nápoja, ktorý som mal vo fľaši, ale určite existujú aj príjemnejšie zdroje bielkovín ako tento…
Našťastie nás táto háveď neobťažovala príliš dlho. Onedlho prudký zbeh a tam bolo naše špeciálne občerstvovacie miesto. Aj keď išlo o self support beh, zariadili sme 2 miesta na záverečnej nočnej časti, kde nás čakali známi s vodou, nealko a v tomto prípade aj s melónmi a pivom.
Po všetkých tých muškách som mal chuť na pivo, ale keď som si jedno otvoril, nešlo mi. Jedol som melón a namiesto piva som vypil trochu Pepsi. Tu už ale prišli prvé príznaky, že niečo so mnou nie je v poriadku…
Keď sme opustili našich kamarátov a rozbehli sa smerom k ďalšiemu stúpaniu, cítil som sa chvíľu dobre. Ale keď sme sa dostali na posledný strmý úsek smerom na Budzogáň, začal som pociťovať slabosť a nevoľno v žalúdku.
Pri Budzogáni som si musel sadnúť a oddýchnuť si. Cítil som, že som bez energie, no zároveň žalúdok vysielal jasné varovania, že žiadne jedlo nie je vítané… Po pár minútach som sa rozhodol vyskúšať aspoň jeden gél. Vzal som si jeden Overstim.s gél a opatrne som ho zmiešal v ústach s vodou a potom som ho veľmi pomaly prehltol. Cítil som, ako sa v bruchu schyľuje k nejakému protestu, ale netrvalo to dlho. Po minúte alebo dvoch to užvyzeralo, že gél zostane tam kde má, a mohol som pokračovať.
Nová energia bola zjavná a ďalší úsek až po Žibrid bol opäť celkom v pohode. Taký bol aj technický zbeh do sedla Patúch, cítil som sa zas celkom fajn. Ale keď začalo ďalšie brutálne nekonečné stúpanie, moje problémy boli späť. Pohyboval som sa nalačno a žalúdok nebol v poriadku… Jediné, čo som bol ochotný riskovať, boli malé dúšky zriedenej Kofoly z mojich fliaš. Bolo to lepšie ako nič, ale zjavne to nestačilo na to, čo bolo pred nami…
Ďalších 15-16 km cez Strážovské vrchy a Súľovské skaly bolo najťažších, aké som kedy zažil na 100 km+ behu… Toto by bolo prvýkrát, čo by som ultra musel zabaliť nie kvôli nejakému fyzickému problému, ale preto, že som sa už jednoducho nemohol hýbať… musel som robiť časté prestávky a hoci som si istý, že ostatní tiež neboli práve najčerstvejší, očividne som spomaľoval ďalších troch. Som naozaj rád, že sme šli ako skupina, pretože byť v tejto situácii sám, v noci, by nebola veľká zábava…
Túto oblasť veľmi dobre poznám, ale tentoraz sa mi každé stúpanie zdalo 3-krát strmšie a 3-krát dlhšie, než som si pamätal… Pri jednej z tých prestávok na odpočinok som si dal ďalší gél proti stále protestujúcemu žalúdku, tento tiež zabral. Táto extra energia mi pomohla aby som to zvládol na ďalšiu improvizovanú občerstvovačku v Hričovskom podhradí. Nie extra hornatý, ale kopcovitý a celkovo brutálny úsek bol za nami…
Takže “občerstvovačka” – trochu vody, nejaké sladké drinky, nealko pivo a doplnenie našich fliaš. Ale hlavne slušný oddych. Posledných 14 km a posledných pár stoviek výškových metrov pred nami. Táto pauzička pomohla. Za dedinou nás čakalo postupné stúpanie smerom k lesu a potom pekne bežatelný chodník lesom do Ovčiarska. Po krátkom stúpaní pri vstupe do lesa som niekomu povedal, že tento lesík bude určite opäť 3-krát dlhší, ako si ho pamätáme. Prekvapivo, aj keď som bol už v režime šetrenia energie, prešlo to oveľa rýchlejšie, ako som očakával.
Z Ovčiarska už len jedno nie také veľké stúpanie cez Hradisko a potom dole do Žiliny.
Pokračovali sme ďalej do kopca, rovnomerným tempom. Keď bolo stúpanie za nami, rozbehli sme sa a išlo to celkom dobre. Čo nebolo také dobré, bolo štípanie nejakým nepríjemným hmyzom. Tento úsek však prešiel rýchlo. Opäť sa rozvidnelo a my sme už utekali dolu kopcom do mesta. Tam už čakala pumpa Shell a odtiaľ už to bolo len asi 5km mestom do cieľa.
Pumpa Shell bola poslednou “občerstvovačkou”. Čas na raňajky. Po všetkých tých problémoch cez noc som neodolal hot dogu, káve a veľkej fľaši extra magnéziovej minerálky. Bolo mi jasné, že ak toto všetko zjem a vypijem, pravdepodobne už nebudem schopný bežať ten posledný kúsok. Ale bolo mi to jedno. Vedel som, že teraz už to zvládnem, aj keď budem musieť zvyšok prejsť krokom. A naozaj som už potreboval niečo zjesť. Hot dog šiel do žalúdka dobre, aj keď mu to chvíľu trvalo.
Dobre najedení sme vyrazili na posledný úsek. Vedeli sme, že prví dvaja chalani už dorazili do cieľa. Všetci štyria sme opustili Shellku naraz, ale čoskoro sme si každý zvolili svoje vlastné tempo.
Plánoval som ísť len krokom. Ale keď všetci ostatní začali behať, mal som chuť bežať aj ja. Nohy súhlasili. Ale pravé chodidlo už bolo poznačené nejakým svinstvom v topánke a hlasovalo proti behu. Hlava súhlasila s chodidlom. Väčšinou som sa teda prechádzal mestom, bežal som len pár krokov sem a tam, užíval som si posledné minúty tohto mega okruhu okolo Žiliny…
Konečne som bol späť v Budatíne. Tento 118 km dlhý a 6300 metrov vysoký okruh som mal za sebou. Hotovo! Dôkaz, že tento okruh sa dá zvládnuť. Dokončilo ho 7 zo 17…
Už som bežal v minulosti niekoľko bláznivých, aj bláznivejších vecí. Toto bol, najmä vďaka počasiu, jeden z mojich najťažších zážitkov na trailoch…
A teraz je čas začať pracovať na oficiálnom inauguračnom vydaní, rok 2023 sa blíži…
